Nie je potrebné opierať sa o nejaké výskumy, viacerí (no najmä tí starší) mi dajú za pravdu, že dnešné deti sú odstrašujúcim príkladom smerovania dnešnej doby. Nejdem viniť žiadnu konkrétnu osobu a aj keď viem, že prstom sa ukazovať nemá, hrdo ho nasmerujem práve na spomínanú dnešnú dobu. Dobu internetu, sociálnych sietí a rôznych tabletov, smartfónov, ultrabookov a kadejakých iných technologických vymožeností, ktoré nám prinášajú urýchlenie práce, zábavu, informovanosť (aj keď o pravdivosti informácii by sa dalo polemizovať). Sú to teda vymoženosti, ktoré nám život uľahčujú. Naozaj je tomu ale tak?
Za seba môžem povedať, že mi život uľahčujú, no vezmite si vaše deti, vnúčatá, mladších súrodencov či deti „od vedľa“, ktoré stretnete na ulici. Štúdium na Pedagogickej a sociálnej akadémii ma len presvedčilo, že dnešné deti sú strašne ovplyvňované práve technológiami a ako náhle som v materskej škole našiel päťročné dieťa ako sa hrá na vlastnom dotykovom telefóne, zamyslel som sa, kde sa stala chyba.
Som rád, že ma ešte zastihla doba, pri ktorej si môžem v súčasnosti spokojne povedať, že som mal dobré detstvo. Dokonca lepšie než dobré. Vyrastal som na dedine v bytovke, ktorá bola preplnená rovesníkmi, s ktorými som sa celý deň túlal po okolí. Nepotrebovali sme telefóny, počítače a tablet bol iba nejaký scifi prvok z Hviezdnych vojen. Ku šťastiu nám úplne stačil papek (palica, krivuľa, bakuľa - pre tých, ktorý pojem papek nepoznajú). Domov sme chodili zafúľaní od blata, kolená sme mali odreté od rôznych pádov pri naháňaní, či vykonávaní práve vymyslenej hry. Určite si spomeniete na nadšené tváre vašich mám, keď vás takto uvideli a s frázou: „Hodíme ťa celého do práčky“, vás poslala do kúpeľne.
Aby som sa ale vrátil k problému, dnešná generácia detí takéto niečo iba ťažko zažije, nakoľko dávajú prednosť televízii, videohrám a hľadením do svojich telefónov. Ide o problém „nákazy“, ktorá sa šíri ako epidémia. Popísal by som to nasledovne: Rodič kúpi svojmu dieťaťu mobilný telefón (z dobrých dôvodov aby s ním bol v kontakte a proces komunikácie s ním bol jednoduchší). Dieťa vezme telefón do školy, kde ho cez prestávku vytiahne a všetky deti sa okolo neho zhromaždia, obdivujúc všetko, čo daný model obsahuje. Následne deti, ktoré boli cez prestávku v tom húfe prídu domov a začnú rodičov prosiť, že chcú telefón. Ak sú však ich prosby zamietnuté, dieťa začne vyplakávať, kričať, hádzať sa o zem až rodič poľaví a telefón mu kúpi. A takto to pokračuje až sa stane, že sa telefón ocitá v rukách detí predškolského veku.
Čo je však horšie, dnešná doba inteligentných telefónov ponúka pripojenie na internet, ktoré mnohé deti využijú nevediac aké nástrahy na ne čakajú. Osobne sa mi stalo, že mi na modrej sociálnej sieti prišla žiadosť o priateľstvo od dieťaťa vo veku 11 rokov. Nahlas som sa vtedy spýtal sám seba a pýtam sa aj vás – Je toto normálne?
Počas praxe v školskom klube ma ako prvé zaplavovali otázky detí: „Si na facebook-u?“ Myslím, že viacerí mi dáte za pravdu ak napíšem, že deti v tomto veku by sa ešte nemali zapájať do virtuálneho sveta sociálnych sietí. Je to aj z toho dôvodu, že deti vedia byť kruté a význam svojich komentárov, ktoré zanechávajú na fotkách svojich rovesníkov, si poriadne ani neuvedomujú.
V posledných dňoch ma zarazila stránka, ktorá síce nepochádza od slovenských detí, no po kliknutí na odkaz pochopíte na čo narážam tým, že nezastávam názor aby boli deti na sociálnych sieťach. https://www.facebook.com/pages/Fuck-mom-now-im-12/437325626402509?fref=ts
Ako môžete vidieť, stránka je síce pojatá v štýle „humoru“, no obsahuje fotografie detí nachádzajúcich sa v rôznych pózach či už s fľašami alebo cigaretami. A niečo podobné môžete nájsť aj u nás. To, že sa deti zapájajú do virtuálneho sveta ich oberá o „sladké, nevinné“ detstvo, ktoré by mali venovať rozprávkovým knižkám, hračkám a hrám s priateľmi. Tým, že sa nedokážu odtrhnúť od „čumenia“ do svojho telefónu/tabletu/notebooku prichádzajú nielen o svoje detstvo, no aj svet okolo nich.
Smutným faktom však je, že sa s tým nedá nič robiť. Dnešnú dobu nezastavíme, nespomalíme a iba ticho sledujeme to, ako prehrávame vo vojne, ktorú sme sami stvorili.
